Úvod > Blogy > Keď ani vzdialenosť od Tatier k Dunaju neodradí

Keď ani vzdialenosť od Tatier k Dunaju neodradí


Dve strechy nad hlavou a dva tatranské víkendy s rôznymi koncami. Kamarátka si zažila, ako prístup domácich zmení nocľah na pohodu či trpký zážitok.



Mnohé lyžiarske a turistické cesty obyvateľov nášho hlavného mesta vedú do... Rakúska. Niekedy si z ich oddanosti našim západným susedom robia žarty dokonca aj herci v satirických reláciách. „Veď v Rakúsku je aj ten sneh belší, vieeeeš,“ špúli vymaľovaná dievčina. Ďalšia jej len vehementne pritakáva.  Žarty nabok. Treba však objektívne povedať, že Bratislavčania to majú na rakúske svahy bližšie. Vzdialenosť od Tatier k Dunaju však neodradila moju dobrú kamarátku spolu s jej manželom. Síce žijú v Bratislave, no kvôli lyžovačke sa rozhodli prebrázdiť tri štvrtiny republiky. Táto sympatická a triezvo zmýšľajúca dvojica neverí ani večnej kritike o hrozných slovenských službách.

S lyžami na pleciach
Skoré sobotňajšie ráno na bratislavskej železničnej stanici, v ruke lístok na vlak a na pleci lyže. Na druhom nástupišti už prešľapujú štyri lyžovania chtivé nohy a aj vo vlaku sa nálada pohybuje jednoznačne v kladných číslach. Po lyžovačke na Štrbskom Plese sa Táňa s Peťom dostali tromi prestupmi na miesto, kde mali prenocovať. Tešili sa na útulný penzión rodinného typu, aspoň tak znel prísľub zľavového portálu. Ubytovať sa mohli až o pol piatej poobede a v penzióne si do toho času lyže odložiť nemohli, lebo „nikto nebude doma“.  Po potulkách podtatranskými uličkami „s plnou poľnou“ sa konečne dostali na izbu. Našťastie – na čistú a peknú izbu. V nedeľu o 10.20 h ich už z penziónu domáci netrpezlivo vyprevádzali a vo vzduchu visela otázka – čo s lyžami? Do odchodu autobusu totiž ostávali ešte celé dve hodiny. Keďže sa domáci chystali opäť preč, mojich kamarátov čakala dávka stopovania na vyprázdnenej ceste. Výletná „morálka“ poklesla pod tatranský bod mrazu.



Dôveruj a nepreveruj
Ach.. so zaťatými zubami som počúvala ponosy mojej spolubývajúcej z internátu. Predstavovala som si vetrom ošľahaných stopárov, ktorí s úľavou sadajú v Poprade do rýchlika – smer Bratislava. Našťastie prišiel letný reparát. S Táňou a Peťom sme v peknom augustovom počasí vyrazili na Kriváň. Počas poslednej „občerstvovačky“ som sa odvážila spýtať, či mali tento raz šťastie na lepšie ubytovanie. Letná verzia ubytovania sa od tej zimnej (našťastie) diametrálne líšila. „Dohodli sme sa s majiteľom cez mail, že nám kľúče nechá...,“ Táňu tu radšej preruším, aby som nevyzradila príliš veľa. Ale neboli pod rohožkou. Rovnaký postup sa zopakoval aj pri odubytovaní. Pokyn znel jasne – zamknúť a kľúč vrátiť na pôvodné miesto. Za ubytovanie platili kamaráti prostredníctvom internetbankingu a majiteľ sa netrápil ani tým, či je ubytovaný rovnaký počet osôb, aký mu aj nahlásili. Tak ako som nemohla uveriť, že niekto nechal ľudí túlať sa s lyžami po obci v podhorí, tak sa mi nechcelo veriť, že niekto cudzím ľuďom zverí toľko dôvery. Turista musí niekde hlavu skloniť. A hoci sa na izbu príde len vyspať, prístup nás, domácich, dokáže veľa. Napríklad zmeniť výlet na nepríjemné potulky alebo sa presvedčiť, že dôvera medzi ľuďmi stále existuje.